Židovka
Len tu sa môžem dotknúť minulosti
Silvia Fishbaum je už v lietadle z New Yorku nedočkavá. „Bože, milujem tú cestu," usmieva sa v aute, ktoré mieri z Košíc do Porúbky pri Sobranciach. Už aby stála pri hrobe svojho dedka a položila naň kamienok, ktorý doniesla z Izraela.
S Jankom Kudláčom, miestnym farmárom, pestovateľom liečivých bylín, učiteľom, opravárom čohokoľvek, ale aj skvelým básnikom, sa zvíta ako s vlastným bratom.
„Naši otcovia boli výborní susedia, kamaráti. Viac ako kamaráti," spomína domáci pán. Janko sa stará o starý židovský cintorín. „Málokto o ňom vedel. Bol odsúdený na zabudnutie. Sám nechápem, kde sa v ľuďoch berie povrchnosť, nezáujem, nenávisť," krúti hlavou Kudláč. Chodí tam pokosiť, opraviť drevený plôtik, vysypať chodník, postaviť náhrobný kameň, ktorý ktosi zvalil.
Silvia žila s rodičmi a dvomi sestrami v Porúbke do šiestich rokov. „Pamätám si, ako som sa hrala pri studni, lopatkou som vyhĺbila jamu. Chcela som sa prekopať do Ameriky. Deti sa mi smiali, ukazovali na mňa prstom a volali - smradľavá židovka!"
Keď otcovi zoštátnili vinicu, Moškovičovci sa presťahovali do Košíc. V roku 1974 sa rozhodla odísť cez Švajčiarsko do USA. „Mala som dvadsať. Už som sa nechcela hanbiť, že som židovka."
Vo vlaku na hranici v Chebe jej zobrali pas. Niekto ju udal.
autor: Mikuláš Jesenský
Silvia Fishbaum. FOTO SME: MIKULÁŠ JESENSKÝ
V tom istom roku ju otec po dlhom čase prvýkrát zobral k dedkovmu hrobu. „Boli sme celí doškriabaní, skrvavení. Vtedy som sa zaprisahala, že raz, keď budem žiť v Amerike, prídem a dám cintorín do poriadku. A keď sa mi narodí syn, bude sa volať Chaim. Ako môj dedko."
O päť rokov neskôr si kúpila v Tatratoure dvojtýždňový zájazd do talianskeho Rimini. Na posteli v hoteli nechala papierik: Nehľadajte ma, nečakajte ma, už sa nevrátim.
Vrátila sa v roku 1987. S manželom Arim a dvomi malými synmi. „Aj Ari hovoril, že ten cintorín treba poľudštiť." Až po zbúraní starého režimu a smrti manžela sa definitívne rozhodla. V septembri 2002 sem nabehla so skupinou chlapov. Mačetami, lopatami a buldozérom postupne odkrývali hrob za hrobom. Dohromady päťdesiatsedem. „Obecný úrad na to nemal. A ja nikomu nič nevyčítam. Na toto miesto sa budem vracať do konca života. Viem, odkiaľ prichádzam. Jedine tu sa môžem dotknúť svojej minulosti. Väčšina príbuzných sa z koncentračných táborov nevrátila," dodáva Silvia.
https://ziar.sme.sk/c/5617628/stiavnicke-citanie-z-nahrobnych-kamenov.html